Zeleznik

Na margo oslavného vítania zakladateľov novej politickej strany

Kto prvý vypustil džina z fľaše neviem, ale málokomu unikli informácie o vzniku novej politickej strany, ktorej kostru by mali tvoriť osvedčení, v ťažkých zápasoch ošľahaní bojovníci Mikuláš Dzurinda, Ivan Mikloš a jej lídrom by mala byť nová politická hviezda Ivan Korčok. Vraj iba táto strana liberálnej demokracie bude schopná vrátiť Slovensko na trajektóriu rozvoja a vyviesť ho z terajšieho marazmu, tvrdí europoslankyňa, ktorá sa od šedého priemeru odlišuje tým, že si uvádza dve priezviská po manželoch (Ďuriš, Nicholsonova). Masmédiá ktoré neprajníci nazývajú „žltými“ sa myšlienky ujali a rozvíjajú svoje bájky a fantázie na dennej báze. Tvrdia, že Dzurinda ani Mikloš nevylúčili návrat do politiky, z ktorej sa vytratili zadným vchodom. Citujú zo starých rozhovorov, no nedočkavosťou sú priam presýtené. V stredu 3. augusta bolo publikované vyjadrenie Ivana Korčoka, ktorý tieto informácie razantne odmietol. A ozval sa aj Ivan Mikloš, ktorý vraj na návrat do politiky nemá čas! Ďuriš, Nicholsonova priznala, že sama na zakladanie strany nemá!

Oprášenie histórie politikov M.D. a I.M., vzniku SDK, vládnutia a zániku SDKÚ

Mikuláš Dzurinda pracoval vo VÚD v rokoch 1979 – 1988, v rokoch 1988 – 1990 bol riaditeľom pre IT na OR Bratislava vtedajších federálnych ČSD. V roku 1990 sa angažoval medzi zakladajúcimi členmi KDH, stal sa  podpredsedom pre ekonomiku, v roku 1996 neuspel v kandidatúre na predsedu KDH proti Jánovi Čarnogurskému. Pred PV 1998 sa päť politických subjektov dohodlo na spoločnej kandidátke pod názvom Slovenská demokratická koalícia (SDK), s cieľom poraziť HZDS Vladimíra Mečiara. Vládna koalícia v roku 1997 zmenila volebný zákon tak, že povinné kvórum pre vstup do parlamentu narastalo počtom subjektov volebnej koalície. Tým bol cieľ SDK ohrozený, preto sa narýchlo pretransformovali na politickú stranu so 150 členmi (kandidáti na poslancov), Dzurinda týmto ťahom zbavil koaličné strany špičiek a to bol iba hovorcom SDK, na  kongrese 4.7.8 bol zvolený za predsedu a volebného lídra Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ). Parlamentné voľby 1998 síce vyhralo HZDS (28,67%), ale pre slabý koaličný potenciál nedokázalo zostaviť vládnu koalíciu. Z tých časov si pamätáme predvolebné záväzky: kto s kým pôjde a kto koho vylučuje, táto taktika Mikuláša Dzurindu prežíva dodnes. V poradí druhá SDKÚ (28,00%) a ďalšie 3 strany SDĽ, SMK a SOP vytvorili vládnu koalíciu s ústavnou väčšinou 93 poslaneckých hlasov.

Vládu SR ako predseda viedol Mikuláš Dzurinda, podpredsedom vlády pre ekonomiku a v záverečnej fáze vládnutia aj 4 mesačný minister dopravy bol Ivan Mikloš. Vládne subjekty príliš neladili a vo vláde bola značná fluktuácia. Celkom bola vykonaná zmena na pozícii podpredsedu vlády pre európsku integráciu a 6 zmien na pozíciách ministrov vlády. Chlebom každodenným boli reformy a za nimi skrytá privatizácia aj strategických podnikov a rovná daň. Kľúčovými heslami, ktoré používali dve TOP osobnosti vlády Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš boli tvrdenia, že štát je zlý vlastník a „hrubozrnná demagógia“. Samotná vládna strana SDKÚ však neutajila sklony ku klientelizmu a ani tajomné financovanie strany cez schránkové firmy. V tomto vládnom období sa životná úroveň občanov nezvyšovala, bohatli len privatizéri. Reformy a transformácia spoločnosti si vyžiadala obete. Z toho obdobia (2002) sa datuje prvý – skutočný, 7 dní trvajúci štrajk železničiarov, ktorý zastavil neústavným zákazom OS  BA II.

Parlamentné voľby 2002 vyhralo opäť HZDS a získalo v NR podiel 24% hlasov, druhá SDKÚ mala podiel  18,67%, tretí Smer získal 16,67% podiel. Vládnu koalíciu opäť zostavil Mikuláš Dzurinda napriek tomu, že voľby nevyhral, vo vláde boli okrem nominantov SDKÚ-DS aj nominanti SMK, KDH a ANO. Na pozícii podpredsedu vlády a ministra spravodlivosti nedokončil mandát Daniel Lipšic, 8.2.2006 ho vymenila Lucia Žitňanská, ktorá z KDH bleskovo prestúpila do SDKÚ. Na pozícii podpredsedu vlády a ministra hospodárstva bolo viac zmien: Robert Memcsics bol nahradený Pavlom Ruskom a toho vymenil Jirko Malchárek, pričom Malchárek bol nominovaný ANO ako nestraník. Podpredsedom vlády a ministrom financií bol Ivan Mikloš. Na pozíciách ministrov bol celý rad zmien: Ministra vnútra Vladimíra Palka vystriedal Martin Pado, na pozícii ministra obrany sa vystriedali Ivan Šimko, Juraj Liška a Martin Fedor, ministra práce sociálnych vecí a rodiny Ľudovíta Kaníka vymenila Iveta Radičová, ministra školstva Martina Fronca vymenil Lászlo Szigeti, na Ministerstve kultúry sa vystriedali: Rudolf Chmel, František Tóth a znovu Rudolf Chmel. 8 februára 2006 vystúpilo KDH z koalície, čo znamenalo odchod ich nominantov z vlády, predseda KDH Hrušovský nazval Dzurindu vierolomným politikom. Nominanti ANO boli poznačení klientelizmom a korupciou. Vláda zostala menšinová, ale za podpory kúpených poslancov sa udržala do predčasných volieb. Vo vládnutí boli objavené viaceré podozrivé privatizácie, najmä rozpredaj SE, SPP, snaha privatizovať Letisko M.R.Š. v Bratislave, oddlženie a nasledovný predaj bank do cudziny. Minister Pavol Rusko sa skompromitoval pokusom vyrábať dôkazy (videá) rozhovorov so svojimi pôvodnými poslancami za ANO. Minister Ľudovít Kaník získal prezývku  „Sociálny netvor“ a musel kreslo opustiť pre pridelenie dotácie svojmu rodinnému príslušníkovi. Do tohto volebného obdobia spadá aj vytunelovaný tunel Branisko, aj kauza okolo nahrávok SIS nazývaných „Gorila“. Najzávažnejšie kauzy neboli doteraz doriešené a žiadna trestno-právna zodpovednosť nebola vyvodená. K  pozitívam vládnutia v tomto období patrí, že SR bola prijatá do NATO a EÚ v roku 2004.

V rokoch 2006 – 2010 pôsobilo SDKÚ v opozícii, Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš zasadli do poslaneckých lavíc, no podľa počtu preferenčných hlasov ich výrazne predstihla Iveta Radičová. V tomto období bola naplno odhalená kauza Gorila aj praktiky SDKÚ pri financovaní cez schránkové firmy.

Do volieb v roku 2010 nasadila SDKÚ ako volebného lídra Ivetu Radičovú, ale stranícke vedenie zostalo v Dzurindových rukách. Voľby vyhral s prevahou Smer SD 34,80%, ale koalíciu vytvorili SDKÚ DS s 15,42%, + SaS, KDH a Most – Híd. Mikuláš Dzurinda sa stal ministrom zahraničných vecí a Ivan Mikloš ministrom financií. Premiérka Radičová nemala dostatočný rešpekt, Mikloš ju verejne odmietol poslúchnuť vo veci Daňového riaditeľstva Košice, aj okolo kauzy Finančnej správy, ktorú doslova pochoval obstaraný IT systém, ktorý sa ukázal ako nefunkčný. Porozumenia bolo vo vládnutí pomenej, časté rokovania koaličnej rady do noci a nasledujúce dementi sa množili. Hoci premiérka hovorila o kvalitnej posádke a kormidle ktoré drží pevne v rukách, mýlila sa. Prekvapivým úspechom vyše 12% pre SaS opitý Richard Sulík, mal držať balónik, ale neudržal ho – 11.10.2011 parlament rokoval o tzv. Eurovale (hlasovanie bolo spojené s dôverou vláde) a Richard Sulík vo funkcii predsedu NR SR vystúpil proti návrhu vlády – návrh uznesenia nebol schválený a tým vláda nezískala dôveru. Premiérka musela podať demisiu do rúk prezidenta, boli vypísané predčasné voľby na marec 2012.

Výsledok volieb v 2012 roku vošiel do dejín, keď Smer SD získal viac ako 44 % hlasov + prerozdelené hlasy znamenali 83 mandátov – vláda nebola koaličná ale jednofarebná! SDKÚ sa preplazila do parlamentu s výsledkom 6,0% hlasov a ziskom 11 mandátov. Ivan Mikloš a Mikuláš Dzurinda obsadili na kandidátke druhé a tretie miesto, predstihla ich Lucia Žitňanská, štvrtý bol Pavol Frešo. Dzurinda oznámil, že už nebude kandidovať na kongrese strany. 19.5.2012 delegáti kongresu SDKÚ zvolili za predsedu Pavla Freša. Predseda Frešo zvolal mimoriadny kongres strany na júnový termín 2014, ale uskutočnil sa až v septembri. Pri voľbe predsedu Frešo nebol odvolaný (za hlasovalo 160 delegátov, čo nedosiahlo potrebných 60%  delegátov), na to sa vzdali funkcií traja podpredsedovia, vzdali sa aj pokladník a generálny sekretár strany. Noví funkcionári zvolení neboli! Na tomto kongrese zazvonil strane umieračik. Stranu potichu opustili aj Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš. Strana bez vedenia sa rozpadala a v nasledovných parlamentných voľbách 2016 získala hanebných 0,26% hlasov. Od roku 2017 je SDKÚ vo verejnej sfére nečinná, neobnovuje svoju webstránku, ani profily na sociálnych sieťach.

Labutia pieseň politických bardov

Mikuláš Dzurinda bol v decembri 2013 zvolený za prezidenta „Centra pre európske štúdiá“ čo je think tank Európskej ľudovej strany. Nedávno vzbudil pozornosť návodom na rýchle zbohatnutie, ktorý odborníci ohodnotili ako nezákonný.

Ivan Mikloš od roku 2015 robil na Ukrajine poradcu ministra hospodárstva a ministerky financií. V roku 2016 nastúpil na post šéfa poradcov ukrajinského premiéra Volodymira Hrojsmana. V Ukrajine pôsobil 5 rokov.

Záverečné stanovisko autora

Pochybujem, že takí skúsení politici by na staré kolená stratili sebakontrolu a zakladali novú stranu. Takýto projekt nemá nádej na úspech, ani bez nich, ani s nimi. Stále platí „Nevstúpiš dva krát do tej istej rieky“ alebo „Karma je zdarma“. Po lopate: to čo v politike Slovensku vykonali a po sebe zanechali, by ich odsúdilo na neúspech ak nie blamáž. Obaja majú z čoho pohodlne žiť a nepotrebujú z ostudy kabát, bo ten nehreje!