Zeleznik

Je tomu viac ako 50 rokov, čo naše a nielen naše noviny nazývali Kubu ostrovom slobody a americkým imperialistom posielali jednoznačné výzvy „Ruky preč od Kuby“. Revolucionári pod vedením Fidéla Castra totiž zariadili veci tak, že Kuba sa stala súčasťou tábora socializmu – čo bol tŕň do oka mocných USA. Vyskúšali všetko možné aj nemožné, aby kubánsku revolúciu zlikvidovali mocensky alebo ideologicky, no bez úspechu. Fidél charizmatický to muž sa z partizána s americkými školami stal štátnik, skvelý rečník, ktorý prezidentoval takmer 50 rokov, prežil dokonca dva pokusy o atentát a zlomila ho až staroba, voľby mal dopredu vyhraté aj bez kampane, lebo Kubánci ho uctievali ako božstvo! Politiku vzdoru proti USA si podľa vzoru Kuby vyskúšali aj ďalšie latinskoamerické štáty so striedavými úspechmi, no to čo dokázal Fidél Castro sa už nezopakovalo, Fidél bol len jeden!

Republika Belarus má pohnutú históriu

Bielorusi sa hnevajú, keď cudzinci ich republiku nazývajú „Belorusiou“. Dnešné územie Republiky Belarus bolo v histórii pod vplyvom kráľov Litvy, Poľska a nakoniec cárskeho Ruska. Sovietska socialistická republika Belarus bola vytvorená v roku 1922 v rámci formovania ZSSR. Obyvateľstvo si najviac vytrpelo v rokoch Veľkej vlasteneckej vojny. Na oltár víťazstva nad fašizmom položili až 2,25 milióna obetí, každý štvrtý občan padol – to bolo pomerne najviac, aj celkovo viac ako obetí v celej západnej koalícii. Obyvateľstvo v republike bolo veľmi zmiešané, Bielorusi dosiahli prevahu nad Rusmi Poliakmi a Židmi až v 50 rokoch 20 storočia. V roku 1991 bol vytvorený priestor na vznik samostatnej Republiky Belarus, no v referende o zachovaní zväzku ZSSR bola väčšina Bielorusov – až 83% za. Paradoxne na území Bieloruska v decembri 1991 traja prezidenti Jeľcin, Kužma a Šuškevič podpísali dohodu o rozpustení ZSSR a jeho zámenu za Spoločenstvo nezávislých štátov (SNŠ). Nasledovali parlamentné voľby, prijatie novej Ústavy Republiky Belarus a bolo skrátené volebné obdobie, snahy privatizovať veľké podniky neboli úspešné. V augustových prezidentských voľbách 1994 kandidát víťaznej parlamentnej strany Kebič neuspel, prezidentom so silnými právomocami sa stal Aleksandr Lukašenko.

Posledný európsky diktátor? Ako pre koho

Lukašenko sa okamžite chopil príležitosti a sústavne upevňoval svoje postavenie, legálnymi aj menej legálnymi prostriedkami, napríklad v roku 1998 vykázal diplomatov 8 západných krajín pod zámienkou nevyhnutnosti rekonštrukcie ich rezidencií. Už v roku 1995 sa začala politická opozícia organizovať v snahe zosadiť prezidenta, no nikdy to nedokázala. V roku 1999 zorganizovala opozícia neoficiálne prezidentské voľby a ich víťazom sa stal nechcený Aleksandr Lukašenko. Ako to už vo svete chodí, na pomoc opozičným silám prichádza podpora spoza hraníc v podobe sankcií, embarga, blokády a vytrvalej propagandy, ktorá rozleptáva moc nechcených vládcov zvonku aj vnútra. Prezidenta Lukašenka prestali uznávať v Rada Európy a USA v tomto postoji zotrvali, ba na základe „Aktu o demokracii v Bielorusku“ podporujú demokratické opozičné sily. Prezident Lukašenko však ovláda technológiu vládnutia, no najmä rozumie potrebám pospolitého ľudu. V septembrových voľbách 2001 získal 75,6% hlasov. V referende z roku 2004 sa väčšina voličov vyslovila za prijaté zmeny v Ústave aj za opätovné zvolenie Lukašenka prezidentom. Zasahovanie do vnútorných vecí Bieloruska neprestávalo, v 2005 vznikol diplomatický incident s Poľskom, tesne pred nasledovnými prezidentskými voľbami v 2006 Európsky parlament a Kongres USA pohrozili Bielorusku sankciami, ak voľby nebudú slobodné – misia pozorovateľov z krajín SNŠ zhodnotila tento nátlak ako narušenie suverenity Bieloruskej republiky. Štátne orgány Bieloruskej republiky argumentovali svojou povinnosťou zabrániť importu demokracie v štýle „Ružovej revolúcie“, Gruzínsko 2003 a „Oranžovej revolúcie“, Ukrajina 2004. Voľby v marci 2006 vyhral Aleksandr Lukašenko s 82,6% hlasov. USA označili voľby za zmanipulované, prezidenti EÚ vyjadrili súhlas so sankciami voči Bielorusku a jeho politickým lídrom. Nezávislí pozorovatelia vysvetlili svetu podporu voľbe Lukašenka tým, že sa významne zaslúžil o pozdvihnutie životnej úrovne Bielorusov po roku 1994. Opozícia výsledky volieb neuznala, porazený protikandidát Milinkovič tvrdil, že získal najmenej tretinu platných hlasov a nie 6% ktoré mu priznala Ústredná volebná komisia. Demonštrácie aj stanové mestečko na námestí milícia rozohnala a Lukašenko pokračoval v prezidentovaní. Aj v prezidentských voľbách 2010 jeho volebný zisk presiahol 80%, v roku 2015 dosiahol 83,5% nielen pre svoje nesporné kvality, ale aj preto, že opozícia postavila až troch protikandidátov.

Mnohým politikom a politickým komentátorom chýba osobná skúsenosť

Aktuálne sme mediálne spracúvaní zostrihanými zábermi z demonštrácií, komentármi zjavne vybranými pre dosiahnutie cieľa – celý demokratický svet by mal odsúdiť režim Lukašenka a byť súčasťou nátlaku na jeho zmenu. Lenže, Bielorusko nie je Líbya, ani Irak, ani Sýria. Lepšie raz vidieť na vlastné oči a počuť na vlastné uši, ako preberať informácie z masových médií. Myslím si, že zo Slovákov ma osobné skúsenosti s Bieloruskom a Bielorusmi veľmi málo ľudí, možno tak 3% ak nie menej. Dvanásť rokov som spolupracoval s Bielorusmi, stretával sa s nimi, tri krát som strávil v Bielorusku celý týždeň a vo viacerých mestách, videl som mestá Brest, Minsk a Gomeľ, ale aj kus vidieka z auta aj vlaku. Môžem tak tvrdiť, že najme pokiaľ ide o vidiek je na tom Bielorusko lepšie ako Rusko a oveľa lepšie ako Ukrajina, to platí o stave infraštruktúry, stave budov a celkového poriadku. Prakticky tam nevidieť smetiská, opustené chátrajúce budovy. Kvalitou života sa určite vyrovnajú členom EÚ Rumunsku alebo Bulharsku. Bielorusi zásadne odmietajú diskutovať o akejsi diktatúre v ich krajine a nikdy si nesťažujú, nežobrú, že chcú mať viac ako dáva vlasť! Je nepatričné len na základe mediálneho prúdu tvrdiť, že voľby prezidenta boli zmanipulované, no je isté, že manipuláciou sú všetky tie mediálne smeti, ktorými sme atakovaní. Keď má opozícia takú veľkú podporu, nech zorganizuje generálny štrajk. Revolúcia môže byť ako vieme zamatová alebo guľometová, Bielorusi si sami vyberú. Dajme ruky preč od toho čo nám neprislúcha!